Džudo

Hoci otcova minulosť bola zahalená tajomstvom, stopy po nej nebolo možné úplne odstrániť. Mnoho ich bolo priamo v našom dvojizbovom byte. V kredenci, sekretári, šatníkovej skrini, vo vstavanej chodbovej skrini, v pivnici. Aj mnohé predmety v domácnosti o niečom „bonzovali“. Sekretár bol najvýznamnejším udavačom. Hlavne jeho jedna časť vyhradená pre knihy.

Od okamžiku, kedy som bol schopný samostatne čítať, ma knihy priťahovali. Zo začiatku to boli len rozprávky, príhody zo života v prírode, cestopisy o objavovaní tajov Zeme. Neskôr fantastické príbehy z vesmíru a výletov do budúcnosti. Ako sa rozširoval obzor môjho poznania menili sa aj tituly kníh, ktoré som si vyberal. Skôr ako som sa pustil do čítania vybraného diela, overil som si jeho obsah a kritiku k nemu u mamy. Ona bola vášnivá čitateľka. Jej autormi boli slovenskí národovci a všetci spisovatelia, čo patrili do fondu zlatej svetovej beletrie. Otec nebol čitateľ beletrie. Preto medzi knihami v jeho knižnici prevládali slovníky, cestopisy, literatúra faktu, vedeckého poznania a vízií budúcnosti. Častejšie som vyberal a čítal knihy z maminej knižnice. V tej otcovej bolo len niekoľko, ktoré som často vyťahoval, listoval v nich, pozeral obrázky: Joga,  Experimentálna psychológia, Afrika, Džiu-džicu. Občas som poprosil otca o komentár, ale ten bol stručný a niekedy uhýbavý.

„Džiu-džicu je forma sebaobrany, ktorá Ti pomôže ubrániť sa v prípade nebezpečenstva, alebo potreby pomôcť k  presadeniu dobra…“

Bol otcov komentár k titulu, ktorý ma vtedy prioritne zaujímal. S mojimi rovesníkmi som prehrával stále viac „bitiek“, za ktoré som utŕžil ešte aj doma, lebo som sa nemal začínať! Pocit nespravodlivosti vo mne rástol a sním aj potreba zneškodniť protivníka. Tomu zodpovedalo aj listovanie v Džiu-džicu a obzeranie postupov na jeho zneškodnenie. Na našej lúčke za činžiakmi som tajne trénoval techniky zobrazené na fotografiách. Tie som občas predvádzal aj kamarátom. Nespravodlivé bitky akoby prestali. Moju sebaobranu som ani nestihol použiť. Dokonca upadol aj záujem o moje predvádzanie zložitejších techník. Hitom sa stalo šantenie v telocvični. Do tej sme mali po vyučovaní voľný vstup. Pretekali sme sa v preskakovaní gymnastického koňa. V jeho preskoku na dĺžku kotúľom vpred bez mostíka sme na našej ZDŠ-ke boli len dvaja. Že aj „Tintítko“, to som musel neustále dokazovať. Ale prišiel čas aj na „džiu-džicu“.

Najmenší, najľahší, najslabší, ale vyšportovaný som dorazil do Liptovského Hrádku na internát strednej priemyselnej školy. Telocvičňu sme mali hneď vedľa. Veľa voľného času som trávil v nej a blízkom okolí. Aby som nepatril medzi odpad, hodne som individuálne trénoval a zaskakoval všade tam, kde niekto chýbal. Neustále sa striedali: futbal, basketbal, volejbal, gymnastika, beh. Nebol som špička, ale vždy dobre pripravený a spoľahlivý náhradník. A výmyselník. Mal som svoje tvrdé zásady. Základom bolo trénovať, obhajovať pravdu a nesklamať.

Internát mal svoj režim. Jeho súčasťou bolo aj využívanie mladších spolužiakov staršími. Dnes sa tomu hovorí šikanovanie. Ja to pokladám za „vnútornú rodinnú súrodeneckú výpomoc“. Veď vždy starší súrodenec mladšieho „zneužíva“ vo svoj prospech. Tak som to robil aj ja. Prijateľný stav takejto aktivity udržiavajú rodičia. V našej rodine hlavným arbitrom bola mama. Na internáte úlohu rodiča zastupuje vychovávateľ. Ale vždy to nie je možné. Niekedy to prevezmú starší internatisti. Tak tomu bolo i v ten deň po Vianociach, v období blížiaceho sa konca prvého polroka. Z vedľajšej izby, na ktorej bývalo dvanásť tretiakov, prišiel jeden lomidrevo a rozkázal: „Okamžite mi vyčistíte topánky na mojich nohách!“, pohľad uprel na mňa. Bolo to ponižujúce a nezdvorilé. Vzoprel som sa.

„Vyčisti si ich sám. Nebudem Ti robiť sluhu.“

„Ty ma nechceš poslúchnuť?!“

Jedovato zvýšil hlas a chytil ma ľavou rukou pod krkom za košeľu. Pravú ruku natiahol a išiel mi dať facku. Vtedy sa mi premietli obrázky z knižky Džiu-džicu. Schmatol som ho za sveter na hrudi, nohu priložil na jeho brucho a kotúľom vzad prehodil za seba. Bolo to v mojej džudo kariére najperfektnejšie zrealizovanie chvatu „tomoe naga“. Sám som bol prekvapený zvratom, ktorý nastal. Sedel som rozkročmo na jeho hrudníku. Jeho hlavu s vystrašenými očami som mal medzi mojimi nohami. Ľavou rukou som ho stále držal za jeho sveter a pravou rukou zovretou do päste nad mojou hlavou som sa chystal dať boxerský úder do jeho zubov. Boli to len desatinky sekundy. Stále ich mám živé pred sebou ako spomalený film. Vo dverách tretiackej izby boli natlačení všetci jej obyvatelia okrem lomidreva, ktorý bol  medzi mojimi nohami. Chceli byť svedkami rozuzlenia našej slovnej výmeny názorov, ktorú sprevádzal hrmot. Ten nebolo možné prepočuť. V uličke za mnou zas sledovalo vystúpenie osemnásť mojich spolubývajúcich. Moja ruka klesla. Pomaly som vstal a s opovržením vyslovil vetu, ktorú som určite musel čítať v knižke Winnetou, alebo počuť v nejakom westernovom filme.

„Chudák, nestojíš mi za to, aby som si Tvojou krvou zašpinil moju päsť.“

A akoby nič som pokračoval v mojej prerušenej práci pri nočnom stolíku susediacom s dverami naplnenými zostatkom tretiakov. Mnou ponížené lomidrevo sa ako pes so stiahnutým chvostom náhlivo pretlačilo medzi nimi a zabuchlo dvere. Ešte som stihol započuť: „Veď on si s Tebou mohol robiť čo chcel“.

Po tejto udalosti si už nespomínam na nikoho, kto by od nás niečo drzo chcel a nerešpektoval naše odmietnutie. Prvácka a tretiacka izba sa skamarátili a Tintítko sa stalo členom každej partie, ktorá „varila“ niečo zaujímavé.

Prešli sme do druhého ročníka a potom do tretieho. Z internátu v Hrádku nás presťahovali do Imky, Jánoškovho domu, zámočku dva kilometre vzdialeného od školy. Tu s nami býval nejaký druhák, džudista. Dozvedel som sa, že dobrovoľne trénuje záujemcov o sebaobranu. Chcel som sa prihlásiť, ale odmietol ma. S duchom džuda mi ešte nebolo dopriate zoznámiť sa. Ešte som musel pár rokov počkať.

Prihláška na vysokoškolské štúdium do Brna obsahovala vstupný dotazník. Ten, okrem iného, obsahoval aj povinný výber športu, ktorému sa chcem počas štúdia venovať. Bolo potrebné zaškrtnúť tri športy pre prípad, že by som nebol zaradený do skupiny, ktorú som zvolil ako prioritnú. Samozrejme na prvom mieste bolo džudo, potom kanoistika a volejbal. Znovu som neuspel.

Telocvik na univerzite nebol okrajovou záležitosťou. Bol z neho klasifikovaný zápočet. V mojom prípade som ho vnímal ako posúdenie mojej kvality pre zaradenie sa do výberu reprezentácie univerzity. Preto prvé hodiny kanoistiky som netrpezlivo očakával. Tréner neprišiel. Prišiel ale tréner džuda, ktorý kolegu ospravedlnil stým, že nás zoznámi so základmi tohto športu, ktorého je trénerom. Zaviedol nás do vedľajšej telocvične s rozloženými tatami, žinenkami pre tréning bojových umení. To bolo niečo, čo som vo svojom živote naživo uvidel prvýkrát.

„Nájde sa dobrovoľník čo mi bude robiť partnera, na ktorom by som vám ukázal niekoľko základných techník?“, zaznela mi v ušiach otázka, ktorá pretrhla moje snenie o džiu-džicu. Úplne reflexne som vyskočil, ako v druhej triede keď učiteľka chcela vedieť kto doma pije, a podišiel k trénerovi. Ten rozprával, ukazoval, hádzal ma na tatami. Ja som z nich vyskakoval aby znovu so mnou trieskal ako s gumenou figurínou.

„Prečo si nie prihlásený na džudo?“, zaznela otázka od trénera pred ukončením prvej hodiny telocviku.

„Chcel som, ale zaradili ma na kanoistiku.“

„Z tej Ťa škrtám a dnes o 18:00 sa hlásiš tu.“

A tak sa stalo. Kanoistika dostala červenú. Tento krát si musela ona na mňa pár rokov počkať. Moje formovanie prevzalo do rúk džudo.

O 18:00 sa nás v telocvični zišlo hádam tridsať. Bol to nábor záujemcov do oddielu džuda telovýchovnej jednoty VUT Brno. Čakal som hneď od prvej lekcie chvaty, premety a úskoky smerujúce k zneškodnenia protivníka.

„Džudo je filozofia. V preklade znamená „jemná cesta“. Má sa za to, že protivníkovi nesmieš ublížiť. Môžeš ho iba dostať do pozície, z ktorej nie je schopný pokračovať ďalej. Do stavu, v ktorom musí priznať svoju porážku.“, začal svoj príhovor k nám náš tréner. „A ešte niečo najdôležitejšie: džudista nesmie nikdy urobiť niečo, čo by bolo v rozpore s duchom džuda. Hlavne tomu sa budeme venovať v prvom polroku nášho trénovania!“

Mal som inú predstavu. Šesť mesiacov je dlhá doba. Ale vydržal som spolu s piatimi vytrvalcami z tridsaťčlenného základu. Padavky odpadli. My sme dokázali tlmiť pády. Padať zo skrine na tvrdú podložku. Dodržiavať hygienu, disciplínu, tlmiť svoje emócie a uctievať ducha džuda pri každom našom vstupe na tatami. Stal som sa členom družstva so zaradením: kategória do 63 kg. Po roku prišli prvé skúšky. Žltý pás, piate kyu. Začalo sa súťaženie a stupňovanie tréningov. Z dvoch tréningov týždenne sme prešli na tri. Individuálne som si pridal 10 km ranného behu denne za každého počasia. Boli sme partia, kolektív, kde skutočne ťahal jeden za všetkých a všetci za jedného. A to nielen v telocvični či na tatami. Stačila iskierka a rozhorel sa celý tím. Samozrejme za podmienky, že to nebolo v rozpore s duchom džuda. Berlín, Karl-Marx-Stadt, Varšava, Praha. Mestá, v ktorých sme ochutnali čaro medzinárodných súťaží, preverili naše schopnosti víťaziť, ale hlavne preniesť našu radosť a potešenie na okolie, v ktorom sme sa práve nachádzali.

Rád spomínam na Berlín. Bolo už po desiatej večer, keď sme sa po skončení súťaží a s nimi súvisiacich formálností, dostali do mesta. Bolo potrebné rozlúčiť sa s mestom. Osláviť po našom ukončenie medziuniverzitných súťaží. Skončili sme v reštaurácii Slávia. Poloprázdna sála, štyri ženy a náš desaťčlenný mužský tím. „Eine flasche noch einmal.“ Bola veta v nemčine, ktorú som perfektne ovládal. Dobrá nálada od nášho stola prešla na ostatných. Tanečný parket v sále sa zaplnil pármi. Všimol som si, že pri ženskom stole jedna dáma netancuje. Ďalšie kolo som sa pustil túto chybu odstrániť. Hneď ako začali hrať, vyzval som netančiacu dámu do tanca. Odmietla. Až vtedy som si všimol, že je postihnutá deformáciou chrbtice. Mixom všetkých medzinárodne zaužívaných slov, s využitím mojich znalostí ruštiny, angličtiny a za výdatnej pomoci jej priateliek, sme dosiahli prekonanie u nej vytvoreného bloku. Hoci v nemčine patrím medzi negramotných, dokázali sme jej naočkovať myšlienku, že svojím odmietnutím pokazí večer nie len mne, ale hlavne sebe a okoliu.

„Byť postihnutý neznamená povinne si odopierať radosť a potešenie tam, kde ho môžeš získať a mať!“ Boli moje posledné slová na povzbudenie, podporované aj slovami jej priateliek. Prijala ponúknuté rameno a vyšli sme na parket.

Potom som už tancoval iba s ňou. S nami celá sála. Zrazu sme boli všetci jedna spoločnosť. Jeden tím. Takmer do polnoci. Vtedy sa moja partnerka stratila. Tesne pred polnocou, za búrlivého aplauzu prítomných, vstúpila s obrovskou kyticou ruží do sály a  odovzdala mi ju. Bol to ďalší nezabudnuteľný zážitok na mojej ceste životom. Vždy ho mám živý pred očami, keď vidím niekoho uzatvoreného do svojej ulity. Niekoho, kto z nekonečného množstva ciest nehľadá tú, ktorá vedie k radosti, spokojnosti a šťastiu. Kto ako mača naháňa svoj chvost.

Niekto sa na tom zabáva. Ja mám vždy nutkanie, potrebu pomôcť mu dostať sa na cestu, ktorá vedie k nášmu spoločnému cieľu…

Džudo je o sebaobrane. Odkedy som dostal štvrté kyu, stratil som plachosť pred krčmovými silákmi. „Ďakujem bohom“, že s duchom džuda ma zoznamovali postupne. Od mlada. Že spoznať techniku umenia džuda mi bohovia dopriali až neskôr. Prostredníctvom trénera Mirca. Inak by sa stal zo mňa bitkár. Nestal sa. Preklopil som sa na druhú stranu mince. Aj preto pri jednom krčmovom posedení po tréningu, som s napitým provokatérom dohodol bitku nie v krčme, ale vonku. Tam som ho presvedčil o odklade na druhý deň, keď budeme obaja v triezvom stave. Kamaráti z oddielu ma chvíľu sledovali, ale pobrali sa na zastávku električky a nechali ma sním len tak. Našťastie rypák prijal môj návrh. Kamarátov som ešte stihol na zastávke.

„To som od vás nečakal. Tam ma ide mlátiť nejaká väzba a vy zdrhnete!“

„Ako zdrhneme? Chvíľku sme počkali. Videli, že máš dobrý úchop, tak sme išli ďalej. Vedeli sme, že sa budeš ponáhľať. Že to nebudeš zbytočne naťahovať.“, okomentoval Juzek moju sťažnosť.

Nemal pravdu. Na druhý deň som prišiel na dohovorené miesto v dohodnutom čase. Ivo tiež. Ospravedlnil sa. Zaplatil pivo. Ja druhé. Potom ešte frťana. Ja tiež. Možno by sme zostali vo filozofovaní o ničom do polnoci, ale mal som tréning.

Príhod, kde som uspel so svojimi schopnosťami a výchovnými praktikami v duchu džuda, bolo viac. Uvediem už len jednu. Tiež z Brna. Boli ma navštíviť moji bratranci. Montážnici. Chlapi o hlavu vyšší ako ja. Išiel som ich vyprevadiť na hlavné nádražie k nočnému vlaku. Vyšli sme z pivárne pri Zelnom trhu. Milan, mladší z bratrancov, pridal do kroku. Odrazu sa k nemu pridali traja mladíci. Zo začiatku sa mi zdalo, že sú to jeho známi z montáže. Nedalo mi a skupinu som dobehol.

„Milan poznáš ich? Zoznám nás!“, prehodil som žoviálne.

„Nepoznám!“, odpovedal Milan.

„Chlapci nechajte ho na pokoji a choďte po svojom.“, reagoval som na Milanovu odpoveď.

Reakcia bola okamžitá. Bratranca si prestali všímať a skupinka sa sústredila na mňa. Traja je priveľa. Musím použiť ten najlepší chvat, ktorý nám tréner často opakoval: „Obhliadni terén a zutekaj“. Nuž obhliadol som. Pritlačil som sa k výkladnej skrini, zistil pozíciu bratrancov, prvého z útočníkov zložil a rozbehol som sa do uličky oproti. Po chvíli ma dobehol ten najrýchlejší. Toho som tiež spomalil. Okľukou, teraz už na plné obrátky, som dobehol na Sloboďák. Odtiaľ bez prenasledovateľov pokojnou chôdzou na nástupište električiek pri hlavnom nádraží. Bolo tam čulo. Viacerí čakali na nočný spoj. Trochu divne po mne pozerali. Mali k tomu dôvod.

Po bitke som mal roztrhnutú a zašpinenú vetrovku. Stratil som čiapku. Keď som chcel nastúpiť do električky, chýbala mi aj „šalinkarta“, mesačný predplatný lístok na mestskú hromadnú dopravu. Nezostalo mi nič iné, len ísť pešo dva kilometre na internát. Cestou som analyzoval všelijaké možnosti vývoja „rozlúčenia“ s mojimi bratrancami. Ani jedna verzia nepočítala s tým, že pred vchodom na internát nájdem čakať uzimeného Milana.

„Priniesol som Ti električenku a čiapku. Keď si odbehol našiel som ich na zemi.“

„Vďaka, ale kde ste sa stratili? Čakal som, že aspoň jedného si vezmete do parády.“

„Vedeli sme, že to zvládneš.“

Toto stretnutie malo svoje pokračovanie a dozvuky. Pre mňa potvrdenie skúsenosti, že spravodlivosť má mnoho podôb. „Ak chcem aby zvíťazila predstava o tej mojej, musím ju zobrať do vlastných rúk. V plnom rozsahu. Vrátane zodpovednosti za dôsledky, ktoré mojím konaním som vyvolal. Očakávať, že niekto ma v tom podporí v duchu mojich predstáv je naivné. Zutekať sa vždy dá. Horšie je vrátiť sa späť.“

Po tejto udalosti som už „nemachroval“. Sám sebe som si veril a spory iných ponechal na nich. Ak bolo potrebné pomôcť, neodmietol som. Ale v duchu džuda. „Jemnou cestou a spoločným úsilím donútiť útočníka, aby sa vzdal. Aby priznal svoju porážku a spolu s nami hľadal správnu cestu k láske a dobru.“ Zutekať, doniesť čiapku a šalinkartu, nepokladám za fér…

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť: 11 (10)