Peter Jahn

„Toho sa dožije len pár vyvolených.“, reagovali moji priatelia, ktorým som svoju túžbu sprítomnil čiastočne žartom, ale vnútorne s úprimným želaním takto uskutočniť prechod hranicou večnosti. Zdravie nám už neslúži ako pred dvadsiatimi, desiatimi, ani ako pred piatimi rokmi. Preto aj témy rozhovorov sa častejšie točia okolo zdravia. Tiež okolo možnej smrti. Rodičom vďačím, že ma pripravili žiť pre život. Na smrť ma nepripravili. Zanechali len neurčitý odkaz.

Čas je neúprosný. Rodičia umreli, aj ďalší z príbuzenstva, i priatelia, kolegovia. Je ich stále viac. Z najbližších priateľov umrel iba Konni. Ostatní, živí, sa v priebehu roka stretávame. Okrem posedení pri pive, aj pri iných udalostiach. Dostávame sa aj k otázke života a smrti. Poledne som ju položil so sugestívnou odpoveďou: „Určite nechcem zomrieť cudzím zavinením, ani nevládnym čakaním na smrť, a v utrpení!“

„Nekuvikaj! Veď otec sa Ti dožil cez deväťdesiat!“

„Ešte nemáš chorobu, na ktorú sa zomiera!“

„Mysli pozitívne. Teš sa z každého prežitého dňa!“

„Nemysli na smrť! Mysli na život a priateľov. Potrebujeme Ťa!“

Mnoho odpovedí, ktorých cieľom je odbočiť od citlivej témy. Tá ma zaujíma tým viac, čím tesnejšie je môj fyzický vek zviazaný s číslom štatistickej smrti v priestore, kde žijem.

„Len to sa ti splní, o čom snívaš každý deň.“ Je skúsenosťami mnohonásobne potvrdená moja múdrosť. Ver jej! Splní sa za predpokladu: „že tvoja túžba nikomu neuškodí; prinesie úžitok; pracuješ na nej sám; nespoliehaš sa na to, ako ti iní budú pomáhať plniť tvoje túžby, sny, a želania“. Len vtedy to bude platiť aj o tvojej smrti. Preto o nej snívam každý deň. Preto tému, ktorú sme obohnali ostnatým drôtom, za ktorú nie sme ochotní pustiť žiadneho migranta, servírujem priateľom často. Ešteže máme to pivo. Dieru v plote, cez ktorú občas prepašujem to nechcené. Tú moju otázku života a smrti v inom obale.

„Si pripravený prekročiť hranicu života hneď teraz?“

Neprepašoval som. Dosiahol som len zmenu témy: „Najskôr testament a potom smrť“. Možno teba téma zaujme i bez toho testamentu. Hlavne, ak ťa zaujal život včiel. Včela neurobí nič, čo by mohlo včelej rodine uškodiť. V okamžiku blížiacej sa smrti úľ opustí a uhynie mimo neho. Takto podobne uvažujú indiáni, a ľudia tesne spojení s prírodou. Tak začínam uvažovať aj Ja.

Indián slobodne dospeje k rozhodnutiu, „Odchádzam, aby som nebol kmeňu na ťarchu, aby som netrápil okolie. Lebo to čo som mal, som už vykonal!“, iné správanie je neprípustné. Nezlučiteľné s existenciou budúcnosti!

Tak, ako sa indiáni pripravujú pre život, pripravujú sa aj na smrť. Život a smrť vnímajú v zhode. Slobodne, zodpovedne a s plnou vážnosťou ju berú do vlastných rúk. Indián s radosťou žije, a s radosťou tiež zomiera. Pritom ale nikdy nepremýšľa o samovražde, ako by sa mohlo naivne zdať. Premýšľa iba o spoznaní okamžiku, v ktorom má zomrieť. Indián nechce byť blízkym na ťarchu. Svojou prítomnosťou nechce trápiť okolie. Preňho je ponižujúce sedieť doma a čakať, kým mu jeho súkmeňovci urobia nutné služby, poskytnú zvýhodnenie na úkor iných. Jeho vnútrom je to vnímané ako neprípustné. Preto sa snaží do konca svojho života byť pre kmeň niečím užitočný. Rovnako neprípustné je vziať si život, zabiť sa, spáchať samovraždu!

U indiánov už v detstve začína príprava k životu a k smrti. Tu je začiatok ich slobody, na ktorú ich pripravuje šaman v čase „detského pučenia“. Tu získavajú najvyššiu hodnotu: „Vieru a poznanie“. Vďaka nim sa z dieťaťa stáva jedinec pripravený žiť s vedomím, v ktorom život a smrť tvorí neoddeliteľný celok. Vzniká plne hodnotný „Človek“ pripravený žiť život a zvládnuť svoju smrť. Pretože život je jej súčasťou.

V našej viere je smrť vstupom niekam inam. Niekam, kde jedinec môže smrťou získať potešenie. Smrť sa tak stáva cieľom života, a život spôsobom, ako tento cieľ dosiahnuť. Nech je filozofia akákoľvek, skutočnosť je taká, že každým svojím krokom sa k smrti blížim! Rodičia ma pripravili pre život v duchu podobnom indiánom. Ale na smrť v duchu katolíckej viery.

„Bez Tvojho súhlasu Ti život dal Boh. Bez Tvojho súhlasu si ho aj zoberie!“

Ja zatiaľ ešte nejdem uhynúť. Ale ako včela cítim, že ten čas je už blízko. Ale ako indián cítim, že pre svoj kmeň môžem byť ešte užitočný. To mi dáva silu zobudiť sa a žiť. Ale stále častejšie uvažujem o okamžiku rozhodnutia, kedy už tomu tak nebude. Kedy ráno sa nezobudím mŕtvy a mal by som. Rozmýšľal si  už o tom?

Ja zo smrti už nemám strach. Strach mám, že ju prekročím rukou niekoho, kto si to želá proti mojej vôli. Že ju prekročím ako dôsledok nezodpovedného konania, chamtivosti, zloby, a nenávisti niekoho iného. Zomrieť musím, ale na základe svojej dobrej vôle a nie povinnosti. Nie na základe rozhodnutia Boha, ale boha, ktorí ma na ňu pošle, alebo mi prikáže vykonať jeho úmysel, ktorý k tomu smeruje! Život je ale komplikovaný. Nič v ňom netrvá večne. Ani radosť z môjho testamentu, ktorý chcú  poznať moji priatelia, ktorí vydržali chodiť so mnou na pivo, ktorí pred otázku života a smrti vkladajú potrebu zanechať testament.

Testament. Posledná vôľa ešte živého jedinca. Túžba, ako naložiť so všetkým tým, čo som si počas svojho života nazhromaždil. I tu sa s mojimi rovesníkmi neviem zhodnúť. Asi preto nie, že nemám vnúčence a oni majú. Môj život je tým zbavený jednej objektívnej skutočnosti. Nemám potrebu zaujímať sa o individuálne blaho vnúčeniec, ani o ich cestu do budúcnosti. Mám len potrebu vnímať ich ako skupinu mojich blízkych spolucestovateľov Zeme. Súkmeňovcov, ktorí bohatstvo chcú hromadiť tak ako ja. A konať tak, aby Zem, a život na nej, mohli žiť! V tom je moja hodnota. Už dnes sa môžeš aj ty o ňu začať deliť. Vyber si kôpku, ktorá ti je najbližšia: rodina, múdrosť, zdvorilosť, zdravie, práca, Zem, láska, stabilita, bezpečnosť, pomoc, dobré meno, pravda, a radosť. Žiadne utrpenie, ale iba radosť z toho, že môžem byť užitočný pre Zem, pre tých, ktorí ma potrebujú. Pre tých čo sú UBUNTU…