.

Doobedie bolo pracovné. Mama šila, prala, varila, žehlila, upratovala. S bratom sme jej „výdatne pomáhali“. Popri tom sa stihla s nami hrať, zaspievať si, prečítať nám knižku o macíkovi, ježibabe, rozprávku o troch grošoch… V tom čase bol otec v práci. Vracal sa o tretej popoludní. Keď sa najedol prebral štafetu domácich prác. Vnímal som to ako niečo nepodstatné. Tie domáce práce. Najviac som sa tešil na chvíle využitia voľného času mimo domácnosti sním. Brával nás na vychádzky do blízkeho okolia spoločne s našimi rovesníkmi. Ich rodičia mali iné priority, aj iné záujmy týkajúce sa využitia voľného času po práci. Tomu som ešte nerozumel, lebo otec len občas zašiel do blízkej krčmy pomôcť doniesť domov suseda, ktorý sa z nej nevedel vrátiť. On bol pre nás takým šašom, ktorého vždy sprevádzal kŕdeľ detí. To bolo zrejme aj dôvodom, prečo ho časť miestnej populácie v kuloároch takto nazývala.

Najnepríjemnejšia bola sobota. Vtedy bolo potrebné dať do poriadku celý byt a vyčistiť všetky topánky. Nerozumel som ani tomu, prečo každý týždeň je potrebné čistiť topánky, vysávať, utierať prach a zametať, keď všetko je čisté. Tieto činnosti som nemal rád. Mohol som sa snažiť akokoľvek, dokonalosť môjho diela nikdy nezodpovedala maminej predstave. Otec jej v tom neprotirečil. Dokonca ju v tom podporoval. Niekedy som to vnímal ako sprisahanie voči nám deťom. Ale pravdu mal vždy „silnejší, múdrejší a dokonalejší“. Naša mama.

Nezriedkavo sa stalo, že mama zavelila: „ideme von“. To bola pre nás radostná zmena. Do otcovho skautského ruksaku sme nabalili chlieb, cibuľu, nôž, zápalky a niečo na opekanie. Mama nechala pre otca na stole odkaz: „sme v horičke“. To bolo heslo, ktoré určovalo smer, miesto, obsah i kvalitu podujatia. Zo začiatku to miesto bolo vzdialené od posledného činžiaku nejakých 500 metrov. Bolo skryté za malým kopčekom na kraji lesa. Mama tam rozložila oheň. Z agátových výrastkov vyrobila ražne, na ne napichla nejakú tú poživeň, ktorú sme spoločne opekali. Otec prišiel za nami. Podľa počasia a okamžitej situácie sme v opekaní pokračovali, alebo išli na zber húb a iných plodov lesa podľa aktuálnej ročnej ponuky. Chodenie s otcom do lesa som obľuboval najviac. Bolo potrebné byť ticho. Sledovať pohyb každého vtáčika, lístočku aj stebla trávy. Odmenou bolo stretnutie sa vždy s niečím živým, čoho správanie sme v tichosti, bez pohybu, pozorovali. Tak sme sa zoznamovali s hniezdením vtákov, hmyzom, miestami kde môžeme stretnúť srny, ale aj jeleňa. Na medveďa som nemal šťastie. Až v dospelosti.

Postupom času naše opekania a výlety naberali na kvalite. Začali sme na ne chodiť s kotlíkom. Potom so stanom. Potom na väčšie vzdialenosti, na viac dní, a potom aj do zahraničia. Len tak. Bez auta. Autobusom s nabalenými ruksakmi, dekou, stanom, príručnými batožinami. Pomaly už ani mne sa nechce veriť, že toto úžasné obdobie detstva bolo realitou. Väčšina súčasných detí vníma niečo také len ako nerealizovateľnú rozprávkou vytvorenú umelou inteligenciou. Dokonca deti samé takéto niečo už považujú za nudné a nezaujímavé. Rodičia za nebezpečné. Veď neoddeliteľnou súčasťou výbavy nás detí v období môjho detstva boli nožík a zápalky. U dievčat bábika. Od toho sa odvíjalo všetko ostatné. Všetko to čo deti dnes, tak ako aj vtedy, vnímajú ako zbytočné výmysly dospelých. Nezmysly, ktorými im my dospelí znepríjemňujeme detstvo a ich život.

Vždy ráno a večer bolo u nás zvykom pekne sa pozdraviť. Dať rodičom na dobrú noc aj dobré ráno pusu. Rodičia vzájomnú úctu jedného voči druhému neustále prejavovali. Tá bola požadovaná aj od nás detí k rodičom. Aj vo vzájomnom súrodeneckom vzťahu. Tento zvyk trval do desiateho roku môjho života. Potom som začal hľadať rôzne dôvody, ako sa vyhnúť ranným a večerným prejavom lásky, nehy, vzájomnej spolupatričnosti. K utlmovaniu týchto rituálov prispieval aj otec. Bol chladnejší a zdržanlivejší. Objímanie, bozkávanie, nehu a iné prejavy osobnej intímnosti pokladal za súbor prejavov prináležiacich skôr ženám ako mužom. Neodsudzoval ich, ale na rozdiel od mami bol zástanca tlmenia akýchkoľvek emócií. Otec občas povolil uzdu svojej zdržanlivosti, ale nie tak, že by sa dalo hovoriť o prehnanom prejave lásky a intímnej náklonnosti, ktorá by presahovala hranice zaužívaných pravidiel etikety. Preto aj moje uhýbanie v tejto oblasti toleroval a napomáhal mu. Zrejme sa pod to uňho podpísali zážitky z detstva a skautská výchova orientovaná na tvrdých mužov pripravených dobíjať ženské srdcia. Ešte na jednu otcovu vlastnosť musím upozorniť. Nikdy som od neho nepočul povedať oplzlé slovo, ani hanlivo sa vyjadriť o nadradenej autorite. O mne sa to povedať nedá. Snažím sa správať rovnako. Bez diskusie v prostredí predurčenom k výchove, vzdelávaniu, k šíreniu zásad „vyššieho princípu mravného“.

Základná škola

Ak čakáš, že som bol dobré a poslušné dieťa, nebolo tomu tak. Bol som zlostný, priečny a nadmerne aktívny. Dnes sa takéto prejavy označujú skrátene ADHD. Pri bitke som hrýzol deti, v škôlke opľul pani učiteľku, v prvej triede sedel na svojej nohe ohnutej pod zadkom. Ak ma chcel niekto dostať do tranzu stačilo zakričať „nervák“. Syndróm nepríčetnosti sa dostavil okamžite. Rodičia z toho nadšení neboli.  Nenapadlo ich zveriť ma do rúk nejakému výchovnému poradcovi, psychológovi, alebo inému odborníkovi. Doba bola iná. Každý si musel poradiť ako sa dá. Niesť zodpovednosť za neželané odchýlky v správaní u svojich detí. Jednoducho bol som ich dieťa, u ktorého sa vyžadovalo správanie také, aké má mať občan demokratickej socialistickej spoločnosti. A urobili dobre, i keď si myslím, že rodičia v tom úplne zajedno neboli. Nad tým, že som tintítko mi fňukať nedovolili. Mám sa stým vyrovnať a nezačínať si s tými, čo sú silnejší. Tých, čo nechcú moju inakosť rešpektovať mám ignorovať, rovnako ako aj tých, čo by chceli so mňa robiť chudáčika. „Lebo Ty chudáčik nie si!“, rázne reagovala mama na moje fňukanie. Ak bolo treba umocnila to svojou terapiou. Tá bola založená na tradičných skúsenostiach. Dominoval v nich Pavlov reflex a varecha. Otec bol cieľavedomejší. Začal študovať Makarenka. Následne sa jeho experimenty pokúšal aplikovať na mne a bratovi. Bol to zárodok boja protikladov v mojej hlave a tiež v rodine. Bol to ale aj zárodok experimentu dvojkoľajnej výchovy, v ktorom mamina, generáciami osvedčená metóda, bola úspešnejšia. Experiment potvrdil, ako môže márnomyseľnosť zúčastnených strán zvíťaziť nad duchom racionálneho prístupu. Dnes, už z historického pohľadu, musím otcovi ubrať body z jeho výchovného kreditu. Súčasne poďakovať za ponaučenie, že experimentovať s procesmi, ktorých plody experimentovania je možné zbierať až v čase, v ktorom my už nie sme, treba opatrne. Hlavne vtedy, ak bez praxe a skúseností chcem vylepšiť fungujúci systém. O tom na inom mieste. Teraz zaostrím môj nostalgický pohľad do prostredia základnej školy.

ZDŠ-ka vo Veľkom Krtíši bola odrazovým mostíkom mnohých významných osobností. Ale bezvýznamných môjho typu, ktoré ňou prešli, bolo viac. Môj syndróm ADHD, o ktorom vtedy ešte nikto nevedel spôsobil, že učitelia nestrácalo so mnou čas. Neviem posúdiť ako ho strácali s inými deťmi, ale svoj učebný plán a výchovnovzdelávací cieľ určite splnili. To ostatné bolo na rodičoch. Na záujmoch a danostiach ich dieťaťa. Preto si nespomínam na žiadneho učiteľa nejakého predmetu základnej školy, ktorý by výnimočne prispel k tomu, že moje súčasné poznanie slovenčiny, fyziky, chémie, matematiky, biológie, dejepisu, zemepisu, angličtiny, elektrotechniky, alebo filozofie by naštartovala práve deväť-ročka. Dala mi základ, ale žiadnu spomienku na učiteľa, ktorému by som mohol vyjadriť uznanie jednoduchou vetou: „Ďakujem Vám pán učiteľ.“

Ďakujem musím odkázať mojim rodičom. Tí ma dokázali pripraviť na budúcnosť síce priemerného človeka, ale schopného lietať samostatne! A ešte za jedno im ďakujem. Ani jedného môjho učiteľa základnej školy, až do doby dospelosti nepodrazili. Dokázali ma presvedčiť, že i ten najnemožnejší je múdry, schopný, hodný úcty i poďakovania. Dnes im dávam za pravdu. Niet nikoho múdrejšieho ako je učiteľ, ktorému som bol zverený do starostlivosti, ktorý sa podujal vzdelávať ma. Takže predsa len, „Ďakujem vám moji prví učitelia!“.

Nemám pocit, že takýto výchovný smer rodičia zvolili vzhľadom na ideologickú orientáciu doby. Určite boli o zmysluplnosti toho všetkého vnútorne presvedčení. Aj preto bolo moje junošstvo presýtené ružovými farbami. Ak sa mi niečo zdalo inak, chybu som musel hľadať v sebe. Do optiky môjho videnia som si musel vložiť taký filter, ktorý môjmu pohľadu prinavrátil stratu ružového zafarbenia. Viera v lepšiu budúcnosť bola v jednote výchovného cieľa prezentovaného doma a v škole. V tomto medzi rodičmi bola zhoda. Samozrejme nič nie je, nebolo a ani nebude ideálne. Ale kým som neopustil ZDŠ-ku, nikdy ma nenapadlo zapochybovať o tom, že učiteľ nekoná správne. Že je neschopný vykonávať učiteľskú prax.

Odchodom na priemyslovku sa mýtus dokonalosti mojich učiteľov dostal do konfrontácie s rozsahom a kvalitou poznania mojich spolužiakov z rôznych kútov Slovenska. Bolo čo porovnávať. Bolo možné urobiť si analýzu kvality ružového filtra vloženého do optiky môjho videnia budúcnosti.

Moji rodičia a základná škola určili smer mojej cesty: k športu, technike, k záujmu o literatúru. Stali sa súčasťou mojich prirodzených záujmov, ktoré rodičia podporovali. Škola v jednote s nimi tiež. Určite bol v kvalite možností Krtíša a Bratislavy rozdiel, ale voľný prístupom do telocvične, na školské športoviská, do dielne či klubovne, bol všade podobný. Tiež súťaže a podpora súťažiacich. To boli aktivity, ktoré ma motivovali hlavne vecnými cenami. Ich výber bol tiež motivačný. Pomáhali rozvíjať záujem o šport, technické zručnosti, poznávanie Československa. Bol tu ešte jeden fenomén. Pionierska organizácia. Pri svojej naivite a idealistickom prístupe k bytiu, som jej politický podtón nevnímal. Spätný pohľad na minulosť ma však uisťuje, že i vďaka nej som získal veľa pozitívneho pre rozhodovanie sa o tom: čo je správne, čo je pre život užitočné.

Prejavy lásky a citu neboli v našej rodine silne prezentované navonok. Zato vzájomná spolupatričnosť, úcta, dôvera medzi členmi rodiny a rodičmi, bola prvoradá. Cez túto „slávobránu“ prechádzali všetky aktivity, ktoré prinášali radosť a úžitok spoločenstvu, s ktorým sme boli bezprostredne v kontakte. To tvorilo približne dve stovky rodín. Bývali v obytných blokoch práve sa rozvíjajúceho baníckeho mestečka. Otec, okrem svojej úradníckej práce, mal na starosti komplexné zabezpečenie kultúrneho, spoločenského a výchovno-vzdelávacieho vyžitia baníkov. Zamestnancov vtedajších Modrokamenských uhoľných baní. Mal osemhodinový pracovný čas. Som presvedčený, že to ostatné robil z nadšenia a vidiny lepšej budúcnosti. Určite to nemal platené. Určite nemal z toho žiadne materiálne výhody. Naopak, prischla mu prezývka „gašparko“. Muselo to byť ponižujúce, ale ja som to vtedy vnímal pozitívne. Gašparko bol panáčik, ktorý nám prinášal radosť. Pamätám si ho z nášho bábkového divadla, na zriadení ktorého mal otec tiež svoju zásluhu. Rovnako ako na zriadení kina Baník, pravidelných zájazdov, prednášok, kultúrnych aktivít spojených s prítomnosťou popredných umelcov a významných osobností vtedajšieho obdobia na našom sídlisku. Melánia Oláriová, František Dibarbora, Kortézovci, Hlinomaz… To všetko bol nedocenený voľný čas „gašparka“ a jeho rodiny.

Peter Jahn

2. vydanie 13.9.2024 časť:3 (02)