Necelé dva mesiace po výbuchu Černobilu, 22. júna 1986, sme sa štyridsiati cyklisti z USA, Kanady, Československa a Sovietskeho zväzu postavili na štart druhej medzinárodnej cyklistickej jazdy mieru Kijev – Praha – Montreál – New York. Z oblohy čiernej ako atrament lialo rovnako, ako keď si pustíte naplno sprchu. Vo vyhriatom autobus sme čakali, kedy peklo ustane. O 9:00 prišiel Anatolij Petrovič.
„A vy tu čo? Je štart!“
Reč tela, gestikulácia a energia, ktorá vyžarovala z jeho osobnosti, nás doslova vystrelili. Pochopili sme, že nad Ukrajinou, nie je Lucifer pánom. O minútu sme boli pri bicykloch a vyrazili na 3 000 km dlhú trasu. Po prvom kilometri som prestal vnímať lejak. Vnímal som len tisíce ľudí stojacich po oboch stranách ulíc Kijeva, ktorými sme prechádzali. Nemal som pocit, že čas, ktorý v lejaku strávili čakaním na náš prejazd, by v nich vyvolal nepriateľské pocity. Na chvíľu som musel zastaviť. Z davu ku mne pristúpila staršia žena a podala mi kyticu kvetov so slovami, „Skaží im v SŠA, my vojnú nechóčem“.
Bolo nás dvadsať z východu a dvadsať zo západu. Nemôžem hovoriť za pocity každého jedného z tohto tímu. Ja som v tom čase „bojoval“, aspoň vnútorne, za odstránenie ruských rakiet. V kuloároch som bol za rozmiestnenie Pershingov. Možno aj za ich odpálenie. Veď ruské základne sme mali na každom kroku. Rusi boli od roku 1968 našimi nepriateľmi. Deti našich osloboditeľov pošliapali víťazstvo ich otcov. Nevedel som im to prepáčiť!
Prišiel rok 1989. Nemci, tiež naši nepriatelia, zorganizovali mierovú štafetu vedúcu do Moskvy. V Paríži sa 8. júla 1989 postavilo na štart 150 športovcov Európy. Boli tam aj Sajchudžin, Morozov, Danek, Fibingerová a mnohí ďalší. Mal tam byť aj Tóno Tkáč. Ochorel. Československý mierový výbor ma narýchlo pozval ako náhradníka. To už som bol skutočným mierovým aktivistom. Kriticky a otvorene som rebeloval proti tomu, čo sa u nás dialo. Ale aj proti tomu, čo sa mi nepáčilo na druhej strane. Vtedy sa všetko rozpadávalo. Nemci sa chceli zjednotiť. Ja som naplno mohol realizovať moju túžbu budovať vzťahy, ktoré podporujú lásku, úctu, priateľstvo. Vzťahy, ktoré medzi národmi stavajú mosty porozumenia a spolupráce. Mal som voľný vstup do USA, množstvo kontaktov. Mal som aj pocit dlhu voči občanom Československa, z daní ktorých som mohol spoznať to, o čom mnohí, tak ako ja predtým, len snívali. Preto som sa rozhodol zorganizovať tretiu jazdu Bike For Peace na trase Washington – Banská Bystrica – Hirošima s nádejou, že semienka ducha týchto podujatí rozosejem po celom svete. Podarilo sa mi nemožné. Na generálnom sekretariáte OSN som 26. júla 1994 získať prísľub, že v roku 1996 bude podujatie Washington – Banská Bystrica – Hirošima organizované Slovenskou republikou zaradené medzi vrcholné celosvetové podujatia OSN. O deň neskôr, doplna naplnený pocitom šťastia zo zvládnutia všetkých nastavených prekážok, som sa vydal na bicykli, od banskobystrického výrobcu, na spiatočnú cestu z Washingtonu cez Otawu, Montreál, Paríž, Berlín, Prahu a Viedeň domov do Banskej Bystrice. „To, čo dokázali Slováci, my nikdy nedokážeme.“ Napísal redaktor novín Wilkes-Barre News. Úspech podporený darmi slovenských spoluobčanov i prezidenta Slovenska, pochovala malosť vtedajších veľkých. Vzdal som sa!
Prišiel december 1998. Na ambasáde USA, na mojej žiadosti o návštevu ich krajiny, sa slová mierový aktivista dostali do krúžku vyznačeného hrubou červenou fixkou. Nerozumel som tomu. Ani tomu, prečo moje trvalé víza sú odrazu zrušené a môj vstup na územie USA je nežiaduci. Začatím bombardovania Juhoslávie som pochopil!
V marci ma Nemci požiadali o spoluprácu pri organizovaní mierovej štafety, ktorá mala byť spomienkou na podujatie z roku 1989. Trasa bola naplánovaná z Banskej Bystrice do Saarbruckenu. „Nemôžeme robiť mierovú aktivitu, ak neďaleko od nás padajú bomby. Naším cieľom musí byť protest proti tejto aktivite!“ Môj návrh bol vypočutý. Konrád Schmidt zmenil svoj plán. Začali sme spolu pripravovať Cykloštafetu Belehrad – Budapešť – Banská Bystrica – Viedeň.
„Skaží im v SŠA, my vojnú nechóčem“. Tento hlas, a tisícky ľudí na Kijevských uliciach stojacich v lejaku, ma sprevádza od 22. júna 1986 dodnes. Tento hlas ma donútil odísť, v čase bombardovania Juhoslávie, spolu s Konradom Schmidtom do Belehradu, aby sme si urobili vlastný názor o tom, čo sa tam skutočne deje. O tom, ako sa naše pocity zhodujú s tými, ktoré sa v nás snažia vyvolať médiá. Tento hlas ma donútil napísať i tento článok, lebo slová sú veľmi podobné. Tak vznikol Vietnam, Púštna búrka, zánik Kadáfího, Afganistan, Sýria…
Štafetu mieru Belehrad – Banská Bystrica – Viedeň sme odštartovali 27. júla 1999 z Juhoslovansko – Maďarskej hranice. Politici zariadili, že sme nesmeli vstúpiť na územie Juhoslávie. Prečo ale primátor Nových Zámkov, a dokonca i Bratislavy, nám nedovolili vstúpiť do týchto miest, dodnes neviem.
Možno so mnou nesúhlasiť, ale nemožno prehliadnuť skutočnosť, že každý štát má svoju suverenitu, svoje záujmy, svoju stratégiu ako spolunažívať a chrániť svoje hranice, planétu ZEM. K predchádzaniu sporov a riešeniu nedorozumení svet založil OSN. Prečo silní porušujú pravidlá dohodnutej hry? Prečo nerešpektujú chartou OSN nastavené pravidlá slušnosti a z nej vychádzajúce zásady zdvorilosti. Prečo sa ani my vzájomne nerešpektujeme a podliezame tým, ktorí si nás chcú kúpiť za Judášsky groš? Preto každému jednému z vás, ale hlavne vám veľkým, ktorí máte pocit, že my, malí bezvýznamní ľudia, nevieme myslieť, že sme len figúrky, ktorými môžete hýbať tak, ako sa vám zachce, odkazujem:
JA NECHCEM VOJNU, NEPRIPRAVUJTE MI JU!
Sme malá krajina. Tí silní si aj tak presadia to čo chcú. Ale nenechajme robiť zo seba hlupákov. Neuľahčujme im to. Neuľahčujme to hlavne tým naším neomylným vodcom. Sú si až priveľmi istí, že prijmeme každý blud. Už či je to Kotleba, Fico, Pellegrini, alebo Matovič. Ja chcem počuť racionálnu argumentáciu podporenú výsledkami a prejavmi zdvorilosti voči nám obyčajným občanom.
Nemusím mať pravdu. Možno len malá hŕstka z vás mi dá za pravdu. Možno mnoho z vás radšej strčí hlavu do piesku tak, ako je to u nás zvykom. Napriek tomu verím, že dokážem vo vás zasiať semienko, ktoré vás naučí hľadať cesty k vierohodným informáciám a k podstate predkladanej pravdy, alebo klamstva. Na ich základe dokážete jednoznačne povedať svoje ÁNO alebo NIE. A o tom to je. Nie o referende. O zodpovednosti za svoje rozhodnutie, ktoré pod tlakom vierohodných informácií a dopadov na planétu ZEM môžeme akceptovať.
Vojna ňou určite nie je.